Slováci namiesto komunitného bývania uprednostňujú vysoké múry. Nedostupnosť bývania to môže zmeniť

Funguje to tak, že partia investorov, ktorých spája chuť bývať spoločne, hoci v samostatných bytoch a zdieľať spoločný priestor na rôznorodé spoločné aktivity, sa dohodne, že si postaví vlastné bývanie.

Najme si na to developera a od začiatku s ním komunikuje, ako by mali byty či domy vyzerať a tiež ako bude vyzerať okolie. Navrhovanie bývania pre konkrétnu komunitu stavebníkov má viesť k presnému naplneniu požiadaviek klientov a tým aj k zaujímavejšej a originálnejšej architektúre. Môže tak vniknúť celá ulica drevodomov alebo bungalovov so spoločným vnútroblokom. To je rozdiel oproti kúpe už hotových unifikovaných domov či radoviek z katalógu od developera.

Obyvatelia, ktorí si vyberajú komunitné bývanie, sú často spojení aj cez ich spôsob života. Sú napríklad ekologicky založení, prípadne majú deti v rovnakom veku a potrebujú pre nich spoločné aktivity.

Aj financovanie je spoločné

Do výstavby bytového domu idú investori spoločne, uzavrú zmluvu, ktorá, zahŕňa aj podmienky financovania projektu.

V praxi to vyzerá tak, že skupina ľudí či rodín spojí svoje financie a individuálne úverové možnosti, ktorými financuje výstavbu komunitného bytového komplexu. Môžu si vytvoriť občianske združenie, firmu, bytové družstvo.

„Stavať spolu je lacnejšie ako stavať individuálne, no zároveň sa eliminuje navýšenie ceny o zisk developera. Pokiaľ komunita nedokáže projekt manažovať sama, svojimi členmi, tak si môžu najať developera, ale s tým, že si vopred dohodnú podmienky spolupráce, vrátane zisku developera,“ vysvetľuje princíp šetrenia nákladov architekt Lukáš Šíp z ateliéru Coolstock, ktorý sa venuje projektom co-housingu.

Členovia komunity sa aktívne zapájajú do procesu navrhovania svojho budúceho obydlia, ideálne s vybratým architektom, a tiež do procesu výberu dodávateľa stavby.

Výsledkom co-housingu by mali byť byty, ktoré sú v súkromnom vlastníctve majiteľov, ale zároveň majú spoločné vonkajšie a niekedy aj vnútorné priestory ako napríklad spoločenskú miestnosť, záhradu či skleník. Tieto zdieľané priestory sú v spoločnom podielovom vlastníctve.

Dopyt je zatiaľ nízky

Po komunitnom bývaní zatiaľ dopyt na Slovensku nie je. Stále platí, že skoro každý chce vlastniť svoje bývanie a najlepšie mať okolo domu dvojmetrový betónový plot.

Odborníci aj developeri tvrdia, že Slováci skôr dôverujú  súkromnému vlastníctvu bytu či domu.

„Pohľad na masívnu zástavbu rodinných domov s vysokými plotmi na predmestiach napovedá, že preferujeme individuálne formy bývanie pred tými spoločnými,“ myslí si L. Šíp.  Podľa neho sa co-housing môže stať atraktívnejším, ak sa vlastné bývanie postupne stane nedostupným alebo ťažko dostupným pre veľkú časť mladej populácie. S rastúcimi úrokmi na hypotékach, stúpajúcimi cenami bytov a klesajúcou dostupnosťou bytov to môže byť realita už čoskoro.

„Co-housing sme zatiaľ v žiadnom našom projekte nezaviedli. Faktom je, že na Slovensku je stále najväčší dopyt po bývaní v osobnom vlastníctve,“ potvrdzuje Daniel Suchý, hovorca J&T Real Estate.

Bratislava podľa týždenníka Trend vlani plánovala otestovať nový spôsob moderného mestského bývania postavenom na komunitnom spôsobe života zúčastnených rodín, ale o konkrétnych projektoch zatiaľ magistrát mlčí. Pokusy o co-housingové projekty robili aj študenti architektúry pred pár rokmi v rámci školských projektov. Výsledky ich prác boli prezentované aj na výstave.

Snaha developerov

Developeri na Slovensku sa snažia do bytových projektov vkladať prvky co-housingového bývania, ako sú spoločné ihriská či grilovacie priestory. Budujú skôr komunitné priestory pre majiteľov súkromných domov či bytov. Podľa architekta toto nie je reálny co-housing.

„Komunitné priestory, budované nad rámec nevyhnutných spoločných priestorov bytového domu, sú spravidla marketingovou nadstavbou predaja,“ dodáva L. Šíp.

Zvyčajne pred ich postavením chýba komunikácia s majiteľmi bytov a ich participácia na výzore spoločného dvora je minimálna. Tieto priestory potom v praxi nie sú využívané, obyvatelia k nim nemajú vzťah. „Typický co-housing projekt komunitné priestory plánuje vopred, podľa požiadaviek budúcich majiteľov, ktorí ich aj financujú a teda chcú a budú ich používať,“ vysvetľuje L. Šíp.