Diskusia o spôsobe zvyšovania dôchodkov rozdeľuje spoločnosť na dva tábory. Kým jedna strana volá po solidárnej pevnej sume pre každého, druhá obhajuje súčasný percentuálny model ako jediný spravodlivý.
Hoci argumenty za pevnú sumu sú často emotívne a zdanlivo sociálne, ekonomická logika priebežného dôchodkového systému stojí jasne na strane percent. Dôvodom je zachovanie kúpyschopnosti dôchodku, ktorý si poistenec počas aktívneho života zaslúžil výškou svojich odvodov.
V online diskusiách výrazne prevláda volanie po pevnej sume. Argumentácia sa opiera najmä o pocit, že inflácia a rast cien dopadajú na všetkých rovnako. „Ak sa zvyšujú dôchodky percentuálne, tak človek, ktorý má malý dôchodok, dostane len pár eur a ten kto mý vysoký, si prilepší výrazne viac. Takže ten, kto sa má dobre, sa bude mať ešte lepšie,“ napísala jedna z diskutujúcich v dôchodcovskej skupine na Facebooku.
Tento pohľad vníma valorizáciu ako nástroj na znižovanie rozdielov, nie na udržiavanie súčasného stavu. Podporuje to aj argument, že zásluhovosť už bola zohľadnená pri prvotnom výpočte dôchodku. „Valorizácie je náhrada za infláciu. A infláciu majú všetci rovnakú, takže by sa dôchodky mali zvyšovať o rovnakú sumu,“ napísala ďalšia diskutujúca.
Logika percentuálneho zvyšovania je však postavená na inom princípe. Valorizácia nie je sociálna dávka, ale poistná matematika. Jej primárnym cieľom nie je zmenšovať rozdiely medzi dôchodcami, ale zachovať reálnu hodnotu, teda kúpnu silu, už priznanej penzie.
Ak inflácia zníži hodnotu peňazí napríklad o päť percent, dôchodcovi s penziou 500 eur vezme z kúpnej sily 25 eur, zatiaľ čo dôchodcovi s penziou 1000 eur vezme 50 eur. Percentuálna valorizácia o päť percent vráti obom presne tú kúpnu silu, o ktorú vplyvom rastu cien prišli. Pevná suma by naopak znamenala, že dôchodcovi s vyššou penziou by reálnu hodnotu dôchodku nezachovala a jeho penzia by sa oproti pôvodnému výpočtu znehodnotila.
Tento princíp zásluhovosti je neoddeliteľne spojený s výškou odvodov. Priebežný dôchodkový systém je postavený na dohode, že výška budúcej penzie priamo závisí od výšky príspevkov platených počas aktívneho života. Tieto odvody sa takisto platili percentuálne z príjmu, nie pevnou sumou. Požadovať pevnú sumu pri valorizácii by bolo spravodlivé iba vtedy, ak by aj odvody boli pre všetkých rovnaké, bez ohľadu na výšku mzdy. Zavedenie pevnej sumy pri každoročnom zvyšovaní by tak narušilo základnú logiku systému a znehodnotilo by vyššie príspevky tých, ktorí celý život odvádzali viac.
Debata o spôsobe valorizácie je v skutočnosti stretom dvoch odlišných filozofií: princípu solidarity a princípu zásluhovosti. Hoci solidarita má v systéme svoje miesto, napríklad vo forme minimálneho dôchodku, samotná valorizácia je zo svojej podstaty poistný nástroj. Keďže celý výpočet dôchodku je založený na zásluhovosti a percentuálnych odvodoch, percentuálna valorizácia je jediným logickým a systémovo konzistentným pokračovaním. Jej cieľom nie je aktívne zmenšovať rozdiely, ale iba zabezpečiť, že reálna hodnota penzie, ktorá bola každému vypočítaná na základe jeho celoživotných príspevkov, zostane vplyvom inflácie zachovaná.
Prípadný prechod na valorizáciu pevnou sumou by navyše priniesol vážne riziko demotivácie pre pracujúcich s nadpriemernými príjmami. Títo ľudia sú totiž už v súčasnom systéme znevýhodnení pri samotnom výpočte dôchodku. Sociálna poisťovňa im pri výpočte takzvaného osobného mzdového bodu plne nezohľadňuje celý ich vysoký príjem. Každému, kto zarába viac ako 1,25-násobok priemernej mzdy, sa jeho príjem pri výpočte redukuje. V praxi to znamená, že hoci takýto človek platí vysoké odvody zo svojej mzdy, jeho výsledný dôchodok je v pomere k odvedeným peniazom krátený v mene solidarity.
Percentuálna valorizácia je tak pre nich často jedinou zostávajúcou garanciou, že sa im ich vyššie príspevky aspoň čiastočne proporcionálne zhodnotia v budúcnosti. Ak by im štát vzal aj túto zásluhovú časť a nahradil ju rovnostárskou pevnou sumou, bola by to pre nich v podstate druhá penalizácia. Motivácia platiť vysoké odvody z celej mzdy by prudko klesla. To by mohlo viesť k rozsiahlejšej daňovej a odvodovej „optimalizácii“, kedy by si ľudia nechávali vyplácať len oficiálne minimum či priemer a zvyšok príjmu by presunuli do iných foriem. Takýto krok by v konečnom dôsledku oslabil finančnú stabilitu celého priebežného systému, z ktorého sa vyplácajú penzie všetkým.
