Skorý a dobrovoľný odchod z pracovného života vyžaduje poriadku dávku úspor, z ktorých sa bude postupne odčerpávať. No k vybudovaniu úspor nestačí iba veľa zarábať a málo míňať. Ušetrené peniaze treba investovať. Upozornil na to Pavel Škriniar, finančný analytik Swiss Life Select.
O akých sumách je reč? Ide o to, v akej výške sú dnešné minimálne výdavky a s akým príjmom dnešný dvadsiatnik počíta v budúcnosti. „Ak chce dvadsaťročný s priemernou mzdou od svojho 40. roku veku dostávať polovicu súčasného príjmu, stačí mu pravidelne investovať 315 eur mesačne. Lenže ak si chce udržať kúpnu silu týchto peňazí, mesačný príspevok potrebuje zvýšiť na necelých 400 eur,“ vysvetľuje analytik.
Pri identických parametroch by napríklad tridsiatnik potreboval príspevok zvýšiť takmer na výšku čistého príjmu. Oneskorenie robí ciele nedostupnými alebo drahými. „Čísla sú drsné a neúprosné. O to viac, že skorý odchod na dôchodok v 40. roku života výrazne zníži starobný dôchodok z prvého a druhého piliera. Ich výška bude skôr symbolická než osožná. Čísla navyše nepočítajú s udržiavaním kúpnej sily pravidelného výberu z úspor. Inflácia ho môže znehodnotiť do takej miery, že človeku neostane nič iné, iba si na staré kolená hľadať ďalší zdroj príjmu. A to môže byť už nereálne,“ tvrdí P. Škriniar.
Do tohto konceptu má zmysel vstupovať pre výrazne nadpriemerne zarábajúcich práve pre určitú úroveň mesačných výdavkov, pod ktorú sa nedá klesnúť. Nie je to teda o absolútnom minimalizovaní nákladov na život, ale o kombinácii vysokého zárobku a nízkych výdavkov.
Prečítajte si ďalšie články na túto tému:
