Súčasné ekonomické obdobie sa vo viacerých aspektoch podobá veľkej hospodárskej depresii z polovice 19. storočia. Existuje teória podľa ktorej zdvojnásobenie cien potravín v kombinácii s veľmi vysokými úrokovými sadzbami výrazne prispeli k revolúciám v roku 1848 po celej Európe. Vynára sa tak otázka, či máme aj teraz očakávať podobnú politickú nestabilitu? Existujú dva hlavné rozdiely medzi týmito obdobiami: kapitálu je dosť (hoci menej ako pred dvomi rokmi) a pracovná sila je vzácna, na rozdiel od roku 1848, kedy bola pôrodnosť  podstatne vyššia. „Nemôžeme vylúčiť reprízu nejakej podoby hnutia žltých viest z roku 2018 vo Francúzsku, ale je nepravdepodobné, že sa to rozšíri po celej Európe. V skutočnosti je odklon európskych voličov smerom doprava najbezprostrednejším politickým dôsledkom, čomu nasvedčujú volebné výsledky v Taliansku a Švédsku,“ hodnotí vo svojej prognóze na 4. štvrťrok Christopher Dembik, makroekonomický stratég Saxo Bank.


Podľa neho existuje aj tretí rozdiel v porovnaní s krízou z polovice 19. storočia: choroba zemiakov a slabá úroda obilnín patrili medzi hlavné faktory, ktoré stáli rekordnými cenami potravín v roku 1847. Boli to vonkajšie faktory, ktoré nebolo možné predvídať a ktorým sa nedalo vyhnúť. „Súčasnú inflačnú krízu v Európe však v prevažnej miere živí stroskotaná energetická politika založená na silnej, desaťročia trvajúcej závislosti od lacných fosílnych energií z Ruska a odklone od jadrovej energie. Nepomáhajú ani investície do solárnej a veternej energie, ktoré nie sú v tejto fáze schopné zabezpečiť stály prísun energie. Ak by však Európa prijala pragmatický a nie ideologický prístup k energetickej politike, dalo by sa vyhnúť rekordne vysokým cenám,“ mieni Ch. Dembik.

Energetická kríza nikam neodchádza, ale existujú aj dôvody, ktoré prinášajú nádej. Podľa neho sú k dispozícii najmenej tri riešenia, ktoré dokážu zmierniť následky súčasnej krízy, pričom jedno z nich vie priniesť výsledky takmer okamžite:

  1. Energetická účinnosť, slepé miesto európskej energetickej politiky

Politici odporúčajú pre zníženie spotreby elektrickej energie opatrenia akými sú vypnutie wi-fi, pričom spotreba internetového boxu dosahuje v priemere len 12 Wh za hodinu, kým sušička 3 kWh, čo je 250-krát viac. Podľa odborníka Saxo Bank sa tak vzbudzuje u európskych občanov nesprávny dojem, že energetickú krízu môžeme vyriešiť každodennými malými a jednoduchými ekologickými gestami. „V skutočnosti však musíme investovať do technologických inovácií, najmä do umelej inteligencie (AI). Tie môžu už od tohtoročnej zimy priniesť používateľom nižšiu spotrebu,“ vysvetľuje Christopher Dembik. Ako príklad uvádza barcelonské metro, kde  nainštalovali inteligentný klimatizačný systém riadený AI, celkovo na 128 staniciach, kde denne cestuje viac ako 1 milión cestujúcich. Výsledky sú sľubné: spotreba energie sa znížila v priemere o 25 percent a spokojnosť užívateľov sa zvýšila o 10 percent. Podobný systém možno pritom inštalovať takmer kdekoľvek – v kancelárskych budovách, v kinách, prímestských infraštruktúrach, atď. „Tým sa výrazne zníži spotreba energie v priebehu niekoľkých týždňov od nasadenia technológie,“ dodáva Dembik.

2. Jadro

Či sa nám to páči alebo nie, jadrová energia je podľa odborníka neoddeliteľnou súčasťou riešenia. „Preto by sme mali využiť túto krízu na prehodnotenie politického postoja k jadrovej energii. Máme tu už niekoľko lastovičiek (petícia viacerých nepolitických organizácií, ktorá má zabrániť Švajčiarsku prestať využívať jadrovú energiu v roku 2027, nové kapacity vo výstavbe vo  Francúzsku a Spojenom kráľovstve), avšak  väčšina európskych krajín zatiaľ zdráha napredovať s jadrovou energiou. „Jadrová energia nie je bezproblémová, ale z dlhodobého hľadiska zaručuje energetickú nezávislosť a nízke ceny energie. Ak chceme niekedy dosiahnuť nízkouhlíkové hospodárstvo, jadrová energia by mala byť určite neoddeliteľnou súčasťou energetickej transformácie,“ varuje Ch. Dembik.

3. Budovanie priemyselných infraštruktúr na urýchlenie zeleného prechodu

Európa v posledných rokoch masívne investovala do prechodu na zelené energie (slnečná energia, vietor, biomasa atď.), no podcenila jednu podstatnú vec. Je ním nedostatok priemyselnej infraštruktúry v Európe a neschopnosť riadiť dodávateľský reťazec potrebný na tento prechod. Podľa stratéga Saxo Bank to ukazuje aj príklad elektrických vozidiel (EV). V júni sa členské krajiny Európskej únie síce dohodli, že od roku 2035 sa budú môcť predávať len také nové osobné autá a dodávky, ktoré nebudú produkovať CO2. Ťažbu a spracovanie kritických materiálov potrebných pre batérie a tým aj celý ekologický prechod má však v rukách Čína. „Diverzifikácia nebude jednoduchá a nenastane z noci na ráno. Existujú však aj iné krajiny, ktoré môžu aspoň čiastočne slúžiť ako zásobovacie uzly: Čile pre lítium, Južná Afrika pre platinu a Kongo pre kobalt. Doteraz sme sa však chybne zameriavali na konečný produkt bez zabezpečenia dodávateľského reťazca. Opakujeme tak presne tú istú chybu, akú sme urobili s Ruskom v prípade fosílnej energie a s Čínou v súvislosti s rúškami a životne dôležitými liekmi počas pandémie Covid,“ varuje na záver stratég Saxo Bank a dodáva: „Zima bude tuhá – o tom niet pochýb. Ďalšej kríze v roku 2023 však môžeme predísť. Existujú spôsoby, ako vytvoriť pevnú pôdu pod nohami energetickej transformácie v Európe. Rozhodnutie je na politikoch!“

Christopher Dembik, hlavný makroekonomický analytik Saxo Bank