Vo svete je približne 95-tisíc súkromných firiem s tržbami nad 100 miliónov dolárov, zatiaľ čo verejne obchodovaných firiem s takým obratom je len 10-tisíc. V Európe tvoria verejne obchodované firmy dokonca len päť percent z tohto segmentu.
(PR)
Mnohí investori sa preto okrem akcií, ktoré sú na burzách, obzerajú aj po podieloch v súkromných firmách. Také investície sa nazývajú private markets. V minulosti boli výsadou inštitucionálnych investorov a rodinných investičných kancelárií najbohatších ľudí sveta. Svet alternatívnych investícií sa však mení a prechádza zásadnou demokratizáciou, čiže oň majú záujem aj bežní investori a investičné firmy im vychádzajú v ústrety.
Odborníci na investovanie sa zhodujú, že pre retailového investora ide o atraktívny doplnok portfólia, no vyžaduje striktný risk manažment a správne nastavenie výšky pozície.
Strategický doplnok
„Pre retailového investora to môže byť zaujímavý spôsob diverzifikácie a prístupu k firmám, ku ktorým sa bežne nedostane,“ konštatuje Miroslav Ovčarik, country manager spoločnosti Amundi pre Slovensko. Investor však musí akceptovať, že peniaze sú tu viazané dlhšie.
Cyril Orešanský, výkonný riaditeľ Across Wealth Creators, pripomína, že dôležitým míľnikom bolo nariadenie EÚ o hromadnom investovaní z roku 2022, ktoré tento segment sprístupnilo širokej verejnosti. Podľa jeho slov by podiel tejto alternatívy u „bežného investora“ nemal presiahnuť 10 až 15 percent z celkového portfólia.
Riaditeľ investičnej spoločnosti Cyrrus pre Slovensko Miroslav Dobšovič si myslí, že tieto investície by nemali byť vnímané ako krátkodobý módny trend, ktorý nahrádza klasickú burzu, ale ako premyslená, strategická doplnková vrstva, ktorej cieľom je urobiť investičné portfólio robustnejším a odolnejším voči trhovým výkyvom.
Fondy preberajú kormidlo
Najväčší rozdiel medzi nákupom akcií na burze a vstupom do private markets spočíva v miere kontroly a spôsobe zhodnocovania kapitálu. Kým na burze investor pasívne čaká na vývoj trhovej ceny, v privátnom segmente manažéri firiem reálne preberajú kormidlo investovania.
„Správca fondu na private trhu nie je len pasívnym pozorovateľom, ale aktívne zasahuje do riadenia, optimalizuje procesy a tvorí hodnotu, čo je diametrálne odlišné od nákupu malej časti verejnej korporácie,“ vysvetľuje M. Dobšovič. Výhodou private equity je aj to, že investor sa vie dostať k firmám a stratégiám, ktoré nie sú verejne obchodované.
M. Ovčarik pripomína, že nejde len o pasívne držanie aktíva, ale o reálne vytváranie hodnoty vo firme, ktorá vďaka kapitálu môže rásť či expandovať. Daňou za tento prístup je strata flexibility, keďže podiely v takých firmách nemožno predávať zo dňa na deň.
Slabšiu likviditu private markets spomína aj C. Orešanský. Investor sa podľa neho musí pripraviť na to, že jeho vystúpenie z investície je priamo naviazané na úspešný „exit“ firmy, čo znamená, že možnosti predčasného predaja sú obmedzené a investičný horizont sa naťahuje na niekoľko rokov.
Od miliónov k stovkám eur
Minimálna investícia do private markets sa v minulosti rátala skôr na milióny ako na stovky eur. To sa už zmenilo. Priame investície do fondov ako Bain Capital či Blackstone štandardne vyžadujú aspoň 10 miliónov dolárov.
„Pre bonitných investorov však dnes existujú aj dostupnejšie formy, napríklad fondové štruktúry, feeder fondy, sekundárne fondy alebo semilikvidné riešenia,“ vymenúva možnosti M. Dobšovič. V týchto prípadoch možno investovať už od 10-tisíc či 50-tisíc eur.
V retailovom segmente, napríklad pri kolektívnom investovaní (crowdfunding) začína minimálna vstupná investícia už v nižších stovkách eur. M. Ovčarik z Amundi vraví, že v ich prípade ide o úvodnú investíciu už od 1 000 eur.
Kedy vstúpiť
Riziko a výnos sú v private equity úzko prepojené s fázou životného cyklu podniku. Kým v štádiu zakladania firmy prináša rizikový kapitál extrémne nebezpečenstvo, private equity fondy hľadajú ideálny čas medzi rozbehnutým biznisom a priestorom na expanziu. „Najväčšiu pridanú hodnotu vidím vtedy, keď firma už má overený biznis model, ale stále je v raste,“ hovorí M. Ovčarik.
V prípade private equity fondov nejde teda o investovanie do rôznych startupov, pri ktorých nie je isté, ako sa im bude dariť, ale fondy investujú do rozbehnutých firiem. V tomto momente dokáže profesionálny manažment cez akvizície či zefektívnenie riadenia firmu posunúť vpred.
M. Dobšovič zdôrazňuje, že fáza rastu a zrelosti je najzaujímavejšia, pretože firma už generuje tržby, má jasnú zákaznícku bázu a produkt, čo stabilizuje predvídateľnosť investície.
Konzervatívnejší prístup obhajuje C. Orešanský, podľa ktorého fondy s touto stratégiou vstupujú do podnikov, ktoré už majú za sebou viacero investičných kôl a preukázali životaschopnosť. Hoci takýto neskorší vstup prináša o niečo nižší predpokladaný výnos, investor znižuje riziko, že projekt skončí v krachu.
Výnosy sú vyššie, ale negarantované
Za riziko a nižšiu likviditu investície do private markets by mali investori požadovať aj vyšší výnos ako pri nákupe akcií na burze. „V porovnaní s indexom S&P, kde je možné očakávať približne 10-percentný ročný výnos, sú očakávania od investícií do private equity výrazne vyššie. Bavíme sa preto o takmer dvojnásobku oproti trhovému výnosu,“ hovorí C. Orešanský.
To, že top globálni správcovia cielia výnosy okolo 20 percent ročne, potvrdzuje aj M. Dobšovič, ktorý zároveň upozorňuje, že vždy ide o ambíciu a cieľ, nie o vopred garantovaný výsledok.
Podľa M. Ovčarika musí byť táto prémia jasne viditeľná a ekonomicky racionálna. Zjednodušene povedané, investor musí dostať preukázateľne lepší výnos než pri vysoko likvidných trhových alternatívach, pričom presné číslo sa odvíja od miery podstúpeného rizika a dĺžky viazanosti kapitálu.
Forma je tiež dôležitá
Private markets majú viaceré formy, ako sú private equity (nákup podielov vo firme), private debt (súkromné úvery) a investície do infraštruktúry (cesty, železnice). Aj toto by mal bežný investor brať do úvahy pri výbere vhodnej investície.
„Investor bažiaci po raste volí private equity, ten, kto hľadá pravidelný cash flow, siahne po private debt, a pre stabilitu spojenú s dlhodobým príjmom je ideálna infraštruktúra,“ sumarizuje taktiku M. Dobšovič.
Pre bežného retailového investora odporúča vyvážený mix všetkých troch foriem aj M. Ovčarik. „Kým čisté private equity vyžaduje čas a nesie najvyššie riziká, kombinácia so súkromným dlhom a infraštruktúrou prináša do celkového finančného majetku potrebnú čitateľnosť, stabilitu a vyvážený výnosový profil,” dodáva šéf Amundi na Slovensku.
Prečítajte si ďalšie články na túto tému:
