Slovenské firmy v posledných rokoch vydávajú čoraz viac dlhopisov. Získavajú takto peniaze na svoje rozvojové projekty ale aj bežnú činnosť. Vydanie dlhopisu predstavuje pre firmu alternatívu k bankovému úveru. Namiesto toho, aby si peniaze požičala do banky, si ich požičia od investorov. Často tieto dlhopisy kupujú domácnosti, ktoré takto firmy úverujú a podstupujú tým riziko.
Podľa údajov Národnej banky Slovenska (NBS) pred piatimi rokmi podniky na Slovensku dlhovali na dlhopisoch niečo cez dve miliardy eur. Na konci minulého roku to bolo už päť miliárd.
„Samotný fakt zvýšenej orientácie podnikov na dlhopisový trh je v zásade pozitívny, keďže prispieva k diverzifikácii ich zdrojov financovania sa a čiastočne aj k rozvoju domáceho kapitálového trhu,“ uviedla NBS v Správe o finančnej stabilite. Problémom môže byť, že podstatná časť dlhopisov končí v priamej držbe domácností. Kým na začiatku roku 2016 slovenské domácnosti vlastnili dlhopisy v hodnote 0,5 miliardy eur, na konci roku 2020 mali doma vo forme dlhopisov dve miliardy eur. To predstavuje medziročné tempo rastu o 25 percent.
Dlhopisy nesú veľké riziko
„Ide o vysokú hodnotu najmä v kontexte iných typov finančných aktív domácností, ako sú bankové vklady, penzijné úspory či investície do podielových fondov, ktorých priemerný ročný prírastok v rovnakom čase neprekročil 10 %,“ tvrdí NBS. V porovnaní s ostatnými finančnými aktívami je zastúpenie podnikových dlhopisov stále pomerne nízke a dosahuje 2,5 percenta.
Ľudia začali vo väčšej miere vyhľadávať dlhopisy najmä pre nízke úrokové sadzby na vkladových produktoch. Keďže úroky v bankách sa pohybujú okolo nuly, zhodnotenie vo výške štyroch či piatich percent, ktoré núkajú dlhopisy, predstavuje pre mnohých veľké lákadlo. „Otázne však je, či pri časti investorov z radov domácností, najmä pri neprofesionálnych investoroch, nedochádza k podceneniu rizík spojených s kúpou takýchto dlhopisov,“ tvrdí NBS.
AJ preto centrálna banka v apríli vydala dohľadový benchmark, v ktorom radí emitentom a predajcom dlhopisov, ako majú postupovať. Každý človek, ktorý kupuje dlhopis, by mal dostať informáciu, že investovanie do dlhopisu predstavuje pôžičku pre emitenta a investor môže prísť o celú alebo časť investovanej sumy. A navyše neexistuje žiaden garančný systém, ktorý by investorovi takúto stratu vynahradil. Predajcovia podľa NBS nesmú označovať investíciu do dlhopisov ako garantovanú či zaručenú. Pretože dnes mnohí ľudia považujú dlhopisy za lepšie úročené termínované vklady. V porovnaní s vkladmi sú však dlhopisy oveľa viac rizikové.
„Prvým z rizík spojených s investovaním do podnikových dlhopisov je zvýšené riziko koncentrácie v porovnaní s investíciou prostredníctvom široko diverzifikovaného fondu,“ uviedla NBS. Dlhopisové fondy vlastnia desiatky či stovky rôznych dlhopisov. Tým sa rozkladá riziko. Ak by napríklad niektorí z emitentov nebol schopný vyplatiť dlhopis, bude to mať na celkovú výkonnosť fondu len malý vplyv. No ak si niekto kúpi priamo dlhopis firmy a táto spoločnosť sa dostane do problémov, investor nemusí dostať nič.
Desať najväčších firiem vydalo polovicu všetkých dlhopisov
Veľká časť peňazí, ktoré domácnosti investovali do dlhopisov, pritom smeruje len k úzkemu okruhu emitentov. Z údajov NBS vyplýva, že desať najväčších emitentov dlhopisov má kumulatívny podiel na celkovom objeme slovenských podnikových dlhopisov v majetku domácností vo výške 48,3 percenta. Zároveň viacerí emitenti sú spolu navzájom prepojení, keďže patria pod rovnakú finančnú skupinu či holdingovú spoločnosť.
Domácnosti podľa NBS podstupujú aj kreditné riziko, teda že dlžník nesplatí svoj úver. Podnikové dlhopisy, ktoré kupujú domácnosti sú totiž zväčša bez kreditného ratingu a prednostného zabezpečenia. Slovenské firmy si väčšinou nedávajú robiť rating, pretože to pre nich predstavuje ďalšie náklady a keďže emisie jednotlivých dlhopisov sú pomerne nízke, neoplatí sa im platiť za rating. Aj keď to automaticky neznamená, že takéto dlhopisy sú rizikovejšie ako tie s ratingom, investori by si mali urobiť vlastné hodnotenie dlhopisov ako aj ich emitenta. To však väčšina drobných investorov nie je schopná.
Ako riziko sa javí aj to, že väčšina firiem, ktoré vydávajú dlhopisy, sú účelovo zriadené spoločnosti. Z výťažku z dlhopisov potom financujú chod materskej či sesterskej firmy. Materské firmy pritom nie vždy ručia za tieto dlhopisy.
„Nezanedbateľným rizikovým faktorom slovenských podnikových dlhopisov je aj ich minimálna likvidita. Približne iba polovica objemu predmetných dlhopisov v majetku domácností zodpovedá cenným papierom prijatým na obchodovanie na Burze cenných papierov v Bratislave,“ uviedla NBS v Správe o finančnej stabilite. Aj pri tých dlhopisoch, ktoré sa obchodujú na burze, sú objem a frekvencia transakcií veľmi nízke. Ak by niekto chcel predať svoj dlhopis ešte pred termínom jeho splatnosti, mohlo by to podľa centrálnej banky mať vplyv na cenu, alebo by bolo ťažké nájsť kupca, ktorý by mal o tento dlhopis záujem.