Investovanie do dlhopisu predstavuje pôžičku pre emitenta daného dlhopisu a investor môže prísť o celú alebo časť investovanej sumy. Na takúto stratu pritom neexistuje žiaden garančný systém, ktorý by ju klientovi vynahradil. Takúto informáciu by mali podľa Národnej banky Slovenska (NBS) dostať každý človek, ktorý rozmýšľa nad tým, že si kúpi dlhopis.
NBS vníma podnikové dlhopisy ako čoraz väčší problém. Častokrát sa totiž k retailovým klientom, ktorí nemajú žiadnu skúsenosť s investovaním, dostávajú dlhopisy ako lepšie úročená alternatíva bankových vkladov. Len vlani slovenské firmy vydali dlhopisy v objeme 2,5 miliardy eur.
Aj keď NBS schvaľuje jednotlivé prospekty k vydávaným dlhopisom, neposudzuje ich kvalitu. Pri schvaľovaní prospektu NBS len preveruje, či sa v ňom nachádzajú všetky požadované informácie. Ak má nejaký dlhopis schválený prospekt od NBS, neznamená to, že ide o bezpečnú investíciu.
Centrálna banka na riziká pri investovaní do firemných dlhopisov upozorňuje už dlhšie. Teraz pripravila pre sprostredkovateľov a distribútorov podrobný návod, ako majú postupovať pri predaji podnikových dlhopisov.
Ani zaručený dlhopis neznamená istotu
Takzvaný dohľadový benchmark nie je podľa NBS novou reguláciou, ale precíznejšie a lepšie vysvetlenie existujúcich pravidiel. „Hlavným cieľom regulácie distribúcie podnikových dlhopisov je ochrana retailových investorov. Našim dlhodobým cieľom je zabezpečiť dostatočnú informovanosť možných investorov tak, aby sa mohli kvalifikovane rozhodnúť, či danú investíciu zrealizujú alebo nie, inak povedané, či si podnikový dlhopis kúpia, alebo nie,“ vraví hovorca NBS Peter Majer.
Aj keď kvalitu jednotlivých dlhopisov by mal vedieť vyhodnotiť investor sám, distribútor by mal zabezpečiť, aby sa k nemu dostali všetky potrebné informácie. A v tom často nastáva problém. Napriek tomu, že v minulosti na Slovensku neboli väčšie problémy s vyplácaním dlhopisov, teraz sa investori, ktorí nakúpili dlhopisy či zmenky spoločnosti Arca, na vlastnej koži presviedčajú o tom, že môžu prísť o veľkú časť svojich peňazí alebo aj o všetko.
Podľa NBS nemusí majiteľom dlhopisov pomôcť ani to, keď sa za ich vyplatenie niekto ručí. Ručiteľmi sú totiž často firmy, ktoré patria do rovnakej holdingovej štruktúry ako spoločnosť, ktorá dlhopis vydala. „Dôsledkom takto nastaveného obchodného modelu je skutočnosť, že ak nastanú komplikácie na strane emitenta, ktoré súvisia s jeho schopnosťou plniť si záväzky, negatívny dopad je spravidla prítomný aj na strane ručiteľa, čo v danom prípade nepriaznivo ovplyvňuje samotný princíp ručenia,“ tvrdí NBS.
Problémom je aj to, že pri väčšine dlhopisov neexistuje likvidný sekundárny trh, na ktorom by ich majitelia mohli odpredať pred termínom splatnosti. „V dôsledku toho hrozí riziko, že retailoví klienti sa ocitnú v situácii, kedy budú čeliť možnosti odpredať podnikový dlhopis za zlomok ceny jeho obstarania, alebo ho nebudú schopní predať vôbec. S komplexnosťou podnikového dlhopisu súvisí aj problematika transparentnosti oceňovania podnikových dlhopisov, ktorej posúdenie spravila nie je v možnostiach a schopnostiach retailového klienta,“ uviedla NBS v dohľadovom benchmarku.
Banky by si mali vyberať, s kým budú spolupracovať
NBS poukazuje aj na banky a obchodníkov s cennými papiermi. Tí by mali dôkladne posudzovať emitentov podnikových dlhopisov, ktoré chcú distribuovať. Predávať podnikové dlhopisy pritom môžu len ľudia, ktorí majú s takýmito nástrojmi skúsenosti. Nestačí pritom, aby išlo o agenta, ktorí môže vykonávať finančné sprostredkovanie v sektore kapitálového trhu bez mentora. Podľa NBS musí ísť naozaj o senior predajcu, ktorý má dostatočné skúsenosti.
Obchodníci s cennými papiermi a banky si musia určiť aj cieľový trh pre dané dlhopisy. Okrem pozitívneho cieľového trhu, na ktorý chcú dlhopisy umiestniť, by si mali určiť aj negatívny cieľový trh. Princípom pritom je, že do negatívneho cieľového trhu sa dlhopisy nepredávajú. „Ak sa tak stane, malo by k tomu dôjsť len zriedkavo a takýto predaj by mal byť detailne odôvodnený,“ uviedla NBS. Podnikové dlhopisy s vysokým rizikovým profilom by pritom podľa NBS mali by umiestňované len medzi investorov, ktorí sú schopní znášať vysoké riziko. Distribútori by mali zvážiť pri určení cieľové trhu aj také charakteristiky investorov, ako je vek, rodinná situácia, stabilita príjmu alebo pracovného pomeru.
NBS očakáva, že podnikové dlhopisy s vysokým rizikovým profilom budú zo strany distribútorov distribuované retailovým klientom spravidla s poskytnutím investičného poradenstva. Regulačnou požiadavkou je pritom „dodržanie všetkých zákonných povinností spojených s touto investičnou službou, najmä poskytnutie vyhlásenia o vhodnosti takejto investície konkrétnemu retailovému klientovi.“ Ak niekto bude predávať dlhopisy bez poradenstva, centrálna banka očakáva, že „že distribútor vykoná test primeranosti a zároveň písomne vyhlási a potvrdí, že retailový klient má znalosti a skúsenosti s nadobúdaným podnikovými dlhopismi s vysokým rizikovým profilom a že rozumie povahe a rizikám, ktoré s nimi súvisia.“ Distribútor v takom prípade musí klientovi potvrdiť, že takýto dlhopis je pre neho vhodný.
Predajcovia by nemali byť odmeňovaní len za splnenie predajných cieľov
Pri teste vhodnosti je potrebné podľa NBS klásť také otázky, aby predajca naozaj preveril, či je pre daného klienta dlhopis vhodný. Nemalo by ísť len o všeobecné otázky, v ktorých klient len skonštatuje, že rozumie riziku. Naopak vhodné je zaradiť aj kontrolné otázky, ktorými predajca preverí, či klient naozaj rozumie danému riziku.
Centrálna banka má jasno aj v tom, ako majú byť predajcovia dlhopisov odmeňovaní. „Odmeňovací mechanizmus na úrovni distribútora nesmie byť nastavený tak, aby boli predajcovia odmeňovaní výhradne na základe kvantitatívnych kritérií, ktorými sú napríklad predajné ciele. Teda je neprípustné, aby množstevné ciele boli jediným alebo rozhodujúcim prvkom určujúcim vyplatenie odmeny.“
NBS radí predajcom, aj ako má vyzerať ich marketingová komunikácia. Tá by nemala u investora navodzovať mylný dojem o rizikách súvisiacich s dlhopisom alebo emitentom. NBS očakáva, že „predajca vyhotoví záznam z osobného stretnutia, ktorý je záznamom obsahujúcim relevantné informácie o tom, čo bolo na stretnutí povedané a predajca dbá na to, aby klient mal dostatok času na jeho prečítanie.“ Distribútori by zase mali mať vypracovaný komunikačný a informačný manuál. Ten by mali senior predajcovia využívať v komunikácii s retailovým klientom.
Predajca by mal v rámci rozhovoru oboznámiť retailového klienta s informáciami o emitentovi, najmä o činnosti, ktorú chce prostredníctvom dlhopisov financovať, o povahe a parametroch ponúkaného dlhopisu významných rizikách spojených s ním, ako je napríklad neexistencia likvidného sekundárneho trhu, a špecifických rizikách daného emitenta a taktiež o nákladoch súvisiacich s obstaraním a držaním dlhopisu.
Dlhopis nesmie byť propagovaný ako garantovaný
Predajca by mal vyzvať klienta, aby si vo vlastnom záujme odpovedal aspoň na základné otázky. Za také NBS považuje:
- Dôverujem tomu, kto mi dlhopis ponúka?
- Poznám spoločnosť, ktorá tento dlhopis vydáva?
- Viem za akým účelom spoločnosť tento dlhopis vydáva?
- Mám o spoločnosti a jej podnikateľskom zámere dostatok informácií?
- Poznám parametre ponúkaného dlhopisu?
Za zlé praktiky naopak NBS považuje, ak ak sa v marketingovej komunikácii na dlhopisy používajú slovné spojenia ako garantovaný výnos, garantovaná úroková sadzba, investujte s garanciou či zaručený zisk. „Je neprípustné, aby sa používali slová alebo slovné spojenia, ktoré investíciu do podnikových dlhopisov alebo výnos z nej plynúci označujú ako garantovaný, bezpečný alebo bezrizikový a podobne,“ tvrdí NBS.
Pri komunikácii sa nesmie investícia do firemného dlhopisu stotožňovať s bankovým vkladom alebo investíciou do štátneho dlhopisu. Rovnako sa centrálnej banke nepáči, ak sa niekto zaštiťuje jej menom alebo garančným fondom investícií pri propagácii dlhopisov alebo ich emitentov. To totiž môže navodiť mylný dojem, že ide o bezpečnú investíciu.
Centrálna banka zverejnila svoje stanovisko k podnikovým dlhopisom 28. apríla 2021. Tvrdí v ňom, že ide o jej právny názor, ktorý bude uplatňovať pri výkone dohľadu po uplynutí šiestich mesiacov od jeho zverejnenia.