Európske krajiny zrejme pomaly narážajú na hranice, za ktoré nie sú ochotné zájsť v prípade sankcií voči Rusku za jeho napadnutie susedného štátu. Ide najmä a ruský plyn a ropu. Odborník na energetiku Karel Hirman v rozhovore pre Finsider hovorí, že v prípade plynu môže zníženie závislosti od Ruska trvať o niečo dlhšie. Pri rope ale podľa jeho slov nie je na čo čakať.
V súčasnosti sa v Bruseli diskutuje práve o uvalení embarga na jej dovoz. O výnimky zo zákazu dovozu žiada okrem iných aj Slovensko. „Žiadosť o výnimku na embargo má určite aj konkurenčné pozadie. Vďaka tomu, že skupina MOL nakupuje ruskú ropu a jej cena sa od útoku Putina na Ukrajinu citeľne znížila, výrazne z toho aj profituje,“ tvrdí K. Hirman.
V rozhovore sa dočítate:
- Aké má Slovensko možnosti pri platbách za ruský plyn.
- Prečo nebude plyn zo zásobníkov tiecť len na slovenský trh.
- Aký potenciál máme v ťažbe zemného plynu na vlastnom území.
- Prečo rezort hospodárstva žiada o výnimku pri embargu na ruskú ropu.
- Či zákaz ruskej ropy a plynu prinesie viac osohu ako škody.
Ako funguje celý systém s plynom na Slovensku?
Na Slovensku pôsobí niekoľko obchodníkov s plynom, ktorého pôvod je rôzny. Hlavným obchodníkom je spoločnosť Slovenský plynárenský priemysel (SPP), ktorá sa za vlády Roberta Fica stala opäť plne štátnym podnikom. Slovenský plynovodný systém je zároveň prepojený aj s okolitými štátmi. Cez rôzne vstupné a výstupné body plynovodného systému prúdia denne desiatky milióny kubíkov plynu. Hlavná tranzitná trasa je z Ruska, cez Ukrajinu a Slovensko smerom do Rakúska či Talianska. Máme aj podzemné zásobníky plynu, ktoré vykrývajú rozdiel medzi odbermi v zime a v lete. Prítok plynu je celý rok síce rovnaký, ale v lete spotreba klesá a prebytok sa ukladá práve do zásobníkov. Keď v zime stúpne odber, čerpá sa aj plyn zo zásoby. O pôvode plynu sa zverejňujú rôzne čísla, ale pravdou je, že plyn v distribučnej sieti je fyzikálne ruský.
Distribúciu plynu po krajine zabezpečuje SPP?
Nie. Preprava, distribúcia a predaj plynu sú oddelené záležitosti a zabezpečujú to na sebe nezávislé subjekty. Tento princíp určuje aj európska legislatíva. Dôvodom je, aby obchodník nemal úplný monopol na predaj aj distribúciu plynu. Vytvára to zdravú konkurenciu.
Akým spôsobom sa potom dodávatelia dostanú k plynu?
Buď ho kúpia na burze, alebo majú dlhodobé dodávateľské kontrakty. Napríklad SPP má dlhodobú zmluvu s ruským Gazpromom (Gazexportom) podľa princípu „zaplať alebo odober“. To znamená, že má stanovené maximálne a minimálne odberné množstvá, ktoré musí nakúpiť. SPP ale nakupuje aj na spotových trhoch, ktoré sú na európskych trhoch dominantné.
Rusko žiada, aby sme za plyn platili v rubľoch. Premiér Eduard Heger (OĽaNO) hovorí, že zaplatíme v eurách. Znamená to, že od 20. mája, kedy má platba prebehnúť, k nám prestane prúdiť ruský plyn?
Premiér hovorí, že nezaplatíme v rubľoch, minister hospodárstva Richard Sulík hovorí, že „sakra, plaťme to aj v rubľoch“ a predseda parlamentu Boris Kollár hovorí, že on by platil aj v šekeloch. Máme troch významných činiteľov, ktorí hovoria niečo iné.
Aké sú teda možnosti pri platbách za ruský plyn?
Podľa aprílového výnosu ruského prezidenta Vladimíra Putina a usmernenia ruskej centrálnej banky si majú zákazníci Gazpromu otvoriť účty v jeho banke v Rusku. Plyn, za ktorý doteraz platili na eurový účet v tejto banke by zaplatili v eurách, potom by nastala zmena eur cez moskovskú devízovú burzu na ruble, tie by potom putovali na nový rubľový účet zákazníkov Gazpromu, a až potom by bola platba za ruský plyn považovaná za úspešnú. Tento proces je dosť zvláštny, pretože odberateľ v podstate stratí kontrolu nad platbou a je zavŕšená až potom, ako si s ňou bude Rusko behať po devízových burzách cez bohvieaký kurz. Navyše, odberateľ plynu má zaplatiť aj náklady za prevod meny na burze, ktoré môžu byť veľmi vysoké.
Prečo podľa vás Rusko žiada práve tento postup platby?
Putin chce dostať splnenie platobnej podmienky za plyn pod kontrolu ruskej centrálnej banky. To je kľúčová vec, cez ktorú sa chce vyhnúť sankciám Európskej únie (EÚ). Na druhej strane to spôsobuje aj rozkol medzi obchodníkmi, krajinami a vládami v EÚ. To je pridaná politická hodnota, ktorú Putin dosiahol. Chaos a vzájomná nedôvera, z čoho môže politicky ťažiť. Po novom si ale majú odoberatelia plynu otvoriť nový eurový a rubľový účet v Gazprom banke vo Švajčiarsku. Krajiny tak môžu zaplatiť v eurách a banka si ich medzi týmito účtami zmení na ruble.
Nebolo by to porušenie sankcií, ktoré zaviedla EÚ voči Rusku?
Ten druhý postup v platbe, ktorý som popísal, je veľmi odlišný a hovorí niečo úplne iné, ako výnos ruského prezidenta z apríla alebo o čom hovorí ruská centrálna banka. Súčasne je odlišný od postupu, ktorý napadla Európska komisia. Ak by prevod meny prebehol pod dohľadom ruskej centrálnej banky, bolo by to podľa Komisie porušenie sankcií. Keďže prevod by podľa druhého postupu prebehol na území Švajčiarska, je to mimo právomoci ruskej centrálnej banky. Tento postup by tak obišiel aj sankčný režim. Uvidíme, či bude také platby v konečnom dôsledku rešpektovať aj Komisia. Putin tiež založil nový výbor, ktorý bude v rámci obchodných kontraktov zameraný na prevod na ruskú menu. Platby cez švajčiarsku banku ale podľa mňa nebude považovať za splnenie jeho platobných podmienok. Jeho cieľom je totiž obísť sankcie EÚ.
Čo by pre nás znamenalo, keby k nám zo dňa na deň prestal tiecť ruský plyn?
Nie sme izolovaný energetický ostrov. Stále sme odkázaní na dovoz, prepravu a tranzit. Obchoduje sa u nás plyn aj z iných zdrojov. Energetický systém je otvorený a jednoducho napojený na celú Európu dlhé roky, čo je výborné. Zároveň to znamená, že to, čo sa bude diať v našom okolí, sa bude diať aj u nás. Nemôže to byť ani tak, že nebudeme mať plyn a všetci okolo nás ho mať budú. Sme v inej situácii, aká nastala v januári 2009 po odstavení plynu cez Ukrajinu. Vtedy sme neboli prepojení s okolitými štátmi. Ak nám Rusko zastaví plyn, zastaví ho aj Taliansku, Rakúsku a prakticky celej EÚ, pretože prúdi cez nás. V tom prípade by sa spustili krízové plány. Otázne je, nakoľko sú pripravené. Nemci na tom napríklad pracujú denne a snahy, aby dokázali vykryť stratu ruského plynu, sa posledné dni stupňujú.
Je na to pripravené aj Slovensko?
Budeme mať, samozrejme, vážny problém. Zatiaľ nepočuť, ako sme na to pripravení. Ale aj posledné vystúpenia ministra hospodárstva svedčia o tom, že zatiaľ nič konkrétne pripravené nemáme. Vláda má zodpovednosť za nákup plynu, lebo najväčší plynový podnik s plynom je práve štátny. Nepočul som žiadne zásadné kroky k úsporám. Vajatajú s opatreniami ako zelená domácnosť a pre priemysel sa nevypisujú výzvy, ktoré by im umožnili znížiť si energetickú spotrebu alebo si ju pokryť z vlastných obnoviteľných zdrojov. Celkový obraz je dosť zlý, keď si ho porovnáte so štátmi ako sú Taliansko či Nemecko, ktoré už avizujú aj konkrétne kroky. Nielen ako znížiť podiel ruského plynu vo svojej spotrebe, ale aj ako celkovo budú znižovať podiel plynu vo svojej energetickej spotrebe. Ale náš problém nie sú nasledujúce týždne a mesiace. Plyn tu jednoducho bude od iných dodávateľov, aj keď sa dodávky z Ruska zastavia. Problém je ďalšia vykurovacia sezóna, kedy musíme mať v zásobníkoch na konci októbra dostatočný objem plynu na to, aby sme ju mohli bez obmedzenia prežiť.
Podzemné zásobníky plynu máme naplnené na viac ako 20 percent. Nemalo by to byť viac pre prípad nedostatku? Je možné to urobiť a udržať to aj cez zimu?
To je nezmysel. Zásobníky slúžia na to, aby cez zimu vykryli mnohonásobne vyššiu spotrebu plynu, ako je jeho prítok. Je obmedzený kontraktami, ale aj kapacitami potrubí. Zásobníky sú vlastne aj zásadným prvkom, prečo plyn vytlačil uhlie a vykurovacie oleje. Sú uložené v bývalých ložiskách zemného plynu, ktoré na to môžu byť využité. Na konci zimy zásobníky ani plné byť nemôžu a ani nikdy neboli. Ich 20-percentné naplnenie je v tomto období úplne štandardné. Nie je to ani žiadny zásadný ukazovateľ a nemá zmysel to porovnávať s tým, že napríklad Poľsko už má zásobníky plné na 80 percent, pretože slúžia na vykrytie zvýšenej zimnej spotreby, ktorá je v každej krajine iná. Treba tiež povedať, že zásobníky nevlastní štát, ale využívajú ho aj obchodníci, ktorí ho predávajú aj do zahraničia. Je to výhodné aj pre Slovensko. Takže zároveň nevieme, koľko z tých 20 percent plynu je určených pre slovenský trhy a koľko sa predá mimo. Je to obchodné tajomstvo.
Aké máme alternatívy v dodávkach plynu na Slovensko a aké sú pri nich limity napríklad v rámci objemu?
To je momentálne problém pre všetkých obchodníkov. Plynové potrubia na alternatívne dodávky máme, výnimkou je potrubie do Poľska, ktorého dokončenie už rok mešká. Na to má štát dosah, ale zatiaľ som nezaregistroval, že by sa to snažil vyriešiť. Pre dodávky skvapalneného plynu, ktorým by sme mohli nahradiť potrubný ruský plyn, je dôležité práve potrubie s Poľskom z našej strany. Vo všeobecnosti si ale krajiny hľadajú dodávateľov tam, kde je to možné. Taliani sú silní v severnej Afrike, konkrétne si zabezpečili nákup alžírskeho plynu cez potrubie. Nóri, ktorí sú po Rusoch druhí najvýznamnejší dodávatelia potrubného plynu na európsky trh, sľúbili, že budú tlačiť do Európy čo najviac plynu, aby sa mohli naplniť zásobníky na zimu. Intenzívne sa rokuje o dodávkach skvapalneného plynu zo Spojených štátov amerických, Kanady, Austrálie. Južná Kórea a Japonsko, ako najväčší odberatelia skvapalneného plynu na ďalekom východe, oznámili, že nejaké nevyužité objemy prepustia Európe. Takže na alternatívach sa pracuje, ale každý obchodník si musí splniť svoju úlohu. Na prístup Slovenska v tomto smere sa však pozerám s veľkými rozpakmi. Okrem výmeny ruského plynu za iný ale treba riešiť aj znižovanie jeho používania.
Bude plyn z alternatívnych zdrojov drahší?
To je mýtus. Ceny plynu sa určujú tak ako pri rope na svetových a európskych burzách. Nerozlišuje sa tam, či je to ruský plyn, alebo je z Nórska či Spojených štátov amerických.
Môže sa stať Slovensko úplne nezávislé od ruského plynu?
K tomu smeruje celá EÚ, takže si to viem predstaviť. Putin nás označil za nepriateľský štát. Výnos o platbách za ruský plyn sa týka nepriateľských štátov, kde patria aj všetky krajiny EÚ. Ak ma niekto označí za nepriateľa, ťažko s ním môžem obchodovať či byť od neho závislý na energetických komoditách a podobne. Musíte na to aj patrične reagovať a prispôsobiť sa. Ale Putin vlastne akceleruje aj snahy na znižovanie závislosti od dovozu kľúčových energetických surovín do Európy.
Aký potenciál má Slovensko v ťažbe zemného plynu na vlastnom území? V súčasnosti sa ťaží jedno percento z celkovej ročnej spotreby.
Veľmi malý. Môžeme zvýšiť domácu ťažbu, ale nebude to hrať zásadnú úlohu v našej energetickej bezpečnosti. Samozrejme, poteší každý kubík plynu. Ale skôr musíme riešiť energetickú úsporu, efektívnosť a alternatívne zdroje dodávky plynu. Mali by sme začať využívať napríklad aj geotermálnu energiu a prestať v negatívnom zmysle slova mystifikovať lesnú biomasu a nastaviť v tomto smere jasné pravidlá. Napríklad dodávať ruský plyn do podhorských obcí je ekonomicky, bezpečnostne a ekologicky horšie, ako keby sme využívali to, čo nám rastie priamo za humnom. Normálnou lesnou prácou a hospodárením môžeme získať nekonečný zdroj energie.
Vedelo by Rusko nahradiť výpadok odberu plynu do Európy na iných trhoch?
Všetky ruské plynové potrubia zo západnej Sibíri a polostrova Jamal smerujú do Európy, žiadne do Číny alebo niekde inde. V posledných rokoch bol podiel ruského plynu v EÚ okolo 40 percent. No podiel exportu do EÚ bol pre Rusko vyše 70 percent. Ak do toho zarátame aj trhy mimo EÚ, tak sa podiel Európy šplhá k úrovni 90 percent. Vzájomná závislosť bola budovaná od čias Sovietskeho zväzu, dlhé roky bola aj výhodná a prispela k pádu železnej opony. Putin to všetko hodil do koša, znegoval spoluprácu a znemožňuje ju. Ruský plyn začal používať ako nástroj presadzovania geopolitických záujmov Ruska. Koniec koncov, po jeho nástupe do funkcie prezidenta to bolo aj zadefinované v ruských vládnych dokumentoch. Európa na to nebrala ohľad a nepovažovalo sa to za dôležité. Už január 2009 ukázal, že to tak nie je. Mnohé krajiny sa z toho poučili ako Poľsko a Bulharsko, niektoré len čiastočne ako Slovensko a niektoré sa z toho nepoučili vôbec ako napríklad Maďarsko.
Boli by podobné problémy ako pri plyne aj pri zastavení dovozu ruskej ropy?
Ropa je iná téma v slovenskom aj celoeurópskom kontexte ako je ruský plyn. Väčšina objemu plynu do Európy prúdi potrubím. Pri rope sa jej podstatná časť dováža tankermi. Obchoduje sa celosvetovo a v rôznych ropných zmesiach. Podiel ruskej ropy na trhoch EÚ je zhruba na úrovni jednej štvrtiny spotrebovaného objemu. Slovensko je v tomto smere výnimka, lebo nemáme more, takže ani prímorský terminál. Ropa k nám prúdi cez ropovod Družba od 60. rokov minulého storočia. Ale máme aj ropovod Adria, ktorý začína na chorvátskom ostrove Krk. Je funkčný, rozšírený a v dostatočnej miere by pokryl aj prevádzkové potreby Slovnaftu.
Prečo potom Slovensko žiada pre seba výnimku pri embargu na ruskú ropu?
Problém je v technológii. Maďarská skupina MOL, ktorá ovláda svoju domácu rafinériu, bratislavský Slovnaft a rafinériu v Chorvátsku, tvrdí, že jej rafinérie majú obmedzenú schopnosť spracovať inú zmes ropy ako je tá, ktorá tečie v Družbe. Ide o osobitnú ropnú zmes, ktorá nie je príliš kvalitná, ale na jej zloženie majú tieto rafinérie už dlhodobo nastavenú technológiu. Zo „zlej ropy“ vedia efektívne vyrobiť, vo veľkom množstve a s pridanou hodnotou svetlé ropné produkty ako napríklad naftu a benzín. Ide o podstatnú konkurenčnú výhodu tejto skupiny na trhu s pohonnými hmotami v našom regióne.
Musia teda zmeniť svoje nastavenie spracovania, aby mohli prejsť na ropu z iných zdrojov?
Otázka je, do akej miery môžu alebo nemôžu spomínané rafinérie spracovať iné druhy rôp. Neprešli by na ľahšie zmesi, lebo to by bol veľký zásah do technológie. Ale napríklad na iné druhy ťažkej ropy, ktoré sa mimo Ruska obchodujú v našom regióne napríklad z blízkeho východu, Kaspického mora a podobne. Pred pár dňami šéf MOL-u Zsolt Hernádi povedal, že ak by Slovnaft prešiel na iné zmesi ropy hneď teraz, tak by to znížilo jeho výkon o 30 percent. Ide o veľké číslo, ale nie je fatálne. Slovnaft by mal aj po takom poklese ešte kapacitu na export svojich produktov okrem Slovenska aj do okolitých krajín. To je ale v rozpore so strašením ministerstva hospodárstva, podľa ktorého by odstavenie od ruskej ropy zastavilo výrobu a pohonné hmoty by boli div nie na prídel. Pritom napríklad poľská rafinérska skupina PKN Orlen avizovala, že je schopná aj bez výnimky na embargo ruskej ropy zásobovať aj náš región pohonnými hmotami.
Existuje podľa vás v súčasnosti aj lobby zo strany rafinérskych firiem, ktoré sa nechcú odstrihnúť od ropy z Ruska, pretože na tom zarábajú?
Žiadosť o výnimku na embargo zo strany Maďarska a Slovenska má určite aj konkurenčné pozadie. Vďaka tomu, že MOL nakupuje ruskú ropu a jej cena sa od útoku Putina na Ukrajinu citeľne znížila, výrazne z toho aj profituje. Ukazujú to aj hospodárske výsledky za prvé tri mesiace tohto roka.
Ako hodnotíte možnosť zastropovania cien benzínu a nafty, o ktorom hovorí vládna koalícia?
Neskromne tvrdím, že som na to upozornil aj ja. Motoristi totiž z predlžovania profitovania rafinérií, ktoré by výnimka na embargo ruskej ropy spôsobila, nič nemajú. Deň alebo dva od tohto môjho upozornenia prišiel minister pre všetko Igor Matovič a povedal, že ide rokovať o zastropovaní cien pohonných hmôt z vedením MOL-u a do Slovnaftu. Síce už existuje precedens pri zastropovaní cien elektriny na najbližšie tri roky, no uvidíme, čo z toho bude. Ale nikdy som nebol zástancom cenových stropov.
Spôsobilo by embargo na ruský plyn a ropu viac osohu, ktorým by malo byť odrezanie Ruska od peňazí na financovanie vojny, alebo by prevažovali negatíva? Aký je medzi tým pomer podľa vášho názoru?
Treba povedať, že sa bavíme o zavedení alebo nezavedení zákazov. Ale nevieme, čo ešte urobí Putin, ktorý v rukách drží kohútiky. Hlavné zásobovacie trasy navyše smerujú cez Ukrajinu, na ktorej sa bojuje a tie môžu byť počas bojov poškodené. Plyn aj ropa sa tak môžu zastaviť tak či tak. Z krátkodobého hľadiska ale prevažujú negatíva, respektíve neistota. Heslo, že naše peniaze financujú vojnu, je však správne. Tie zbrane navyše už mieria aj na nás. Označili nás za nepriateľské štáty, denne počúvame ruských ideológov, ktorí už obrazne posielajú rakety na európske štáty a vyhrážajú sa aj Slovensku. Otázka teda nie je, či máme odoberať ruský plyn a ropu, ale ako sa od nich odrezať. Musíme to urobiť tak, aby sme v zime nezamrzli. Pri rope to podľa mňa v tomto momente nie je neriešiteľný problém, lebo našťastie na svetovom trhu sa nám v dôsledku rôznych príčin vytvára a narastá prebytok blížiaci sa k hranici dvoch miliónov barelov denne. Na zavedenie embarga na ropu je teraz správny moment.
Aké opatrenia by podľa vás mohla prijať vláda v rámci energetiky, aby zmiernila zvyšovanie cien plynu, benzínu a nafty?
Súhlasím s tézou, že pomoc mala byť už dávno zavedená. Nejde len o zdražovanie plynu a pohonných hmôt. Zdražujú aj potraviny a zvyšujú sa ceny aj iných vecí. Máme sociálne slabšie skupiny obyvateľstva, ktoré majú problém sa s tým vysporiadať. Nie je to žiadna politicko-ľavičiarska úchylka, ale fakt. Máme napríklad mechanizmus na podporu bývania rodín v hmotnej núdzi, čo sa netýka len penzistov, ale aj rodín s deťmi. Nemusia byť na dávkach, ale ich príjem z práce je obmedzený. Vláda to jednoducho zanedbáva a neurobila nič podstatné. Návrhy k plošnému rozdávaniu peňazí pre ľudí, ktorí to ani nepotrebujú, nič nevyriešia. Síce sa mi nepáči plošná regulácia cien pohonných hmôt, ale na druhej strane, ak má rafinéria vlastnená susedným štátom vďaka slovenskej vláde ďalej dosahovať enormné zisky, chcel by som zároveň od vlády počuť, akú to bude mať spätnú väzbu pre slovenských daňových poplatníkov a motoristov.
Karel Hirman
Vyštudoval ťažbu uhľovodíkov na Akadémii ropy a plynu v Moskve a na Baníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach. Pôsobil na viacerých manažérskych pozíciách v slovenských energetických spoločnostiach a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre. Viedol implementačnú jednotku projektu Európskej investičnej banky ELENA na úrade Prešovského samosprávneho kraja. Bol externým poradcom pre energetickú bezpečnosť ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčiaka a premiérky Ivety Radičovej. Bol členom medzinárodného tímu poradcov SAGSUR ukrajinskej vlády Volodomyra Hrojsmana. V súčasnosti podniká a je členom skupiny poradcov EU vlády Moldavska. Ako energetický expert sa podieľal na volebných programoch KDH a koalície PS/Spolu.
Prečítajte si ďalšie články na túto tému: