Každú firmu môžu ohroziť nezaplatené faktúry. Preto je dobré si najprv odberateľa preveriť. Zakladateľ a výkonný riaditeľ spoločnosti Surveilligence Ján Lalka (JL) v rozhovore pre Finsider vysvetľuje, že na internete sú k dispozícii bezplatné údaje, na základe ktorých môžeme vyhodnotiť riziko obchodného partnera. „Záleží len od toho, koľko času tomu chceme venovať a s akým cieľom k tomu pristupujeme,“ tvrdí. O tom, ako postupovať, ak firme už niekto nezaplatí, by malo rozhodnúť to, aký vzťah má k tomuto dlžníkovi, či o akú sumu ide. Niektorí neplatiči pritom môžu počítať s tým, že ak ide o malú čiastku, neoplatí sa veriteľovi ju vymáhať. „Určite mnoho dlžníkov kalkuluje s tým, že pre veriteľov je náklad na vymáhanie oveľa väčší než jeho prínos,“ vraví právnik Petr Sprinz (PS) zo spoločnosti Allen & Overy.
V rozhovore sa dočítate
- Prečo je dobré začať neplatičov riešiť čím skôr
- Aká suma sa oplatí vymáhať a aká nie
- Čo môžu robiť majitelia dlhopisov, aby neprišli o všetko
- Kedy možno majetok, ktorý dlžník vyviedol z firmy, získať naspäť
- Ako sa môže každý dozvedieť, že musí prihlásiť svoju pohľadávku
Ako si môže firma preveriť, či jej obchodný partner je spoľahlivý alebo pri ňom existuje riziko, že nebude platiť?
JL: Riziko nespoľahlivosti obchodného partnera bude vždy existovať bez ohľadu na to, ako „dobre“ vyzerajú jeho finančné výsledky hospodárenia. Dôležité je posúdiť, aká je pravdepodobnosť, že riziko neuhradenia jeho záväzkov nastane. Preto je potrebné vedieť získať relevantné informácie a na ich základe vyhodnotiť riziko. Podľa toho, o akú čiastku sa jedná, sa musíme rozhodnúť, koľko času chceme investovať do vyhodnocovania týchto informácií, pretože pri malých neuhradených záväzkoch nemá zmysel venovať šetreniu významnejší čas..
Sú tieto informácie aj voľne dostupné?
JL: Áno. My dohľadávame takéto informácie v rôznej štruktúre, podľa toho, aké je zadanie od klienta. Dá sa získať veľká štruktúra dát, ktorá môže obsahovať základné informácie, ako sú kontakty, adresa sídla, akí ľudia sú v orgánoch a akú majú históriu. Dá sa získať informácia o reputácii firmy, o tom, aké má obchodné aktivity, či sedí predmet činnosti s tým, čo má deklarované na webových stránkach. Firma o sebe zverejňuje aj množstvo marketingových informácií. K tomu treba pridať informácie, ktoré o nej zverejnili iné strany či médiá. Dá sa overiť napríklad majetková situácia, finančný stav, či je spoločnosť v úpadkovej situácii. Veľa sa dá zistiť zo sociálnych sietí, kde vidíme, ako vystupujú kľúčové osoby z takejto spoločnosti, aké väzby majú na rizikové protistrany, či už na politiku alebo na ľudí, ktorí boli zapojení do nejakej kriminálnej činnosti. Na to slúžia desiatky až stovky zdrojov. Záleží len od toho, koľko času tomu chceme venovať a s akým cieľom k tomu pristupujeme.
Verejne dostupné sú napríklad informácie o tom, kto dlhuje na daniach a na odvodoch. Treba si aj toto všímať?
JL: Určite áno. Môže to poslúžiť ako prvá informácia, pretože akonáhle niekde vzniká dlh, ktorý je dlhšie nesplácaný, môže to byť signál, že problém bude narastať. Na druhej strane aj s malou námahou sa dá overiť, v akom stave je daná spoločnosť na základe jej finančných výkazov, alebo či na ňu už nebolo začaté exekučné konanie, alebo nebol podaný návrh na konkurz.
Treba si priebežne overovať aj dlhodobých partnerov, aby sme zistili, či sa náhodou nedostali do problémov?
JL: Ja si myslím, že je to potrebné. To býva často kameň úrazu u veľkých firiem, ktoré sa dlho tvária, že sú stabilné a veľké, ale takéto firmy častokrát idú na posledné výpary. Dôležité je to najmä u firiem, ktoré nie sú veľmi transparentné a nezverejňujú dostatočné množstvo informácií. V minulosti sa tieto firmy mohli javiť ako stabilné, ale v súčasnosti vďaka negatívnemu trhovému vývoju alebo nejakým neočakávaným čiernym labutiam sa dostali do situácie, ktorú neustoja a v krátkom čase môžu mať významné problémy.
Môže byť jedným zo signálov aj to, že firma nezverejňuje účtovné závierky?
JL: Transparentnosť je jedna z najdôležitejších vecí, ktorú posudzujeme. Ak je firma netransparentná, môže to ukazovať na nejaké riziko, pretože pravdepodobne má dôvod, prečo informácie nezverejňuje. Aj keď niektoré informácie musia firmy zverejňovať zo zákona, nerobia to všetky. Je to významný signál potenciálneho problému.
Peniaze často dostane ten, kto príde ako prvý
Čo má robiť firma v okamihu, ak jej niekto už naozaj nezaplatí? Kedy by to mala začať riešiť?
PS: Stratégia, ako sa dostať k peniazom, sa odlišuje prípad od prípadu a závisí od viacerých kritérií. Tie môžu zahŕňať výšku dlžnej čiastky, aký mám vzťah k firme, ktorá mi dlhuje – či ide o dlhodobého odberateľa, alebo ide o prvú skúsenosť s týmto partnerom. Zohľadniť treba aj informácie o stave konkrétnej spoločnosti, ktorá mi dlhuje. Štandardné je pristúpiť najprv k viac či menej formálnej predsúdnej komunikácii. Nie je úplne obvyklé hneď pri prvej príležitosti podať žalobu alebo návrh na konkurz. Úplným základom je komunikovať a snažiť sa zistiť informácie, či prišlo k omylu, alebo ide o problém na strane zákazníka. Ak mám s týmto zákazníkom skúsenosť, stačí neformálna komunikácia. No ak som v situácii, že presakujú informácie o potencionálnych problémoch na strane môjho dlžníka, mal by som sledovať situáciu už pred dátumom splatnosti pohľadávky, aby som dokázal monitorovať situáciu a prípadne uskutočniť kroky, ktorými by som zabránil negatívnemu vývoju.
Existuje nejaká všeobecne akceptovateľná lehota, ktorú by som mal poskytnúť dlžníkovi na splatenie dlhu, než to začnem riešiť?
PS: Rôzne právne poriadky majú rôzne formálne lehoty. Môže to byť napríklad len sedem dní. Ak som v prvej fáze mimosúdnej komunikácie a nevidím, že je tu nejaká nutnosť rýchleho postupu, potom je úplne štandardné poskytnúť dva až štyri týždne na doplatenie. Situácia je odlišná v prípade, ak vidím, že dlžník má problém a musím urobiť nejaké kroky, aby mi neutiekol s aktívami.
Ak dlžník nezaplatí v stanovenej lehote, aký by mal byť ďalší krok?
PS: Ten bude závisieť od analýzy. Musím zvážiť, aká je vysoká čiastka, ktorú mi dlhuje a čo pre mňa daný dlžník znamená. Ak mi nezaplatí, ale viem, že so mnou komunikuje, že to rieši, tak sa správam iným spôsobom, pretože tohto odberateľa potrebujem a preto nechcem robiť nejaké agresívne kroky. Ak ide o subjekt, v ktorom rezignoval manažment, vidím že je tam zrazu nové vedenie, ktoré je nedohľadateľné alebo má zlú povesť, musím začať postupovať razantnejšie. Kľúčová bude otázka výšky dlžnej čiastky. V situácii, keď pôjde o malú čiastku, tak veľakrát nemá zmysel pristupovať k tvrdým vymáhacím krokom, lebo ma to bude stáť ďalšie peniaze, ktoré treba vynaložiť na súdne poplatky či advokáta. Ak mám indíciu, že nastane nejaký kolektívny proces – konkurz alebo reštrukturalizácia, je oveľa jednoduchšie si následne prihlásiť pohľadávku. To si samozrejme nemôžem dovoliť v situácii, keď mi odberateľ dlhuje vysokú sumu, vtedy by som mal vystupovať proaktívne. Súdne vymáhanie je totiž spojené s tým, že väčšiu šancu na úspech má ten, kto príde ako prvý.
Existuje nejaká hranica, do ktorej sa dlh neoplatí vymáhať?
PS: Myslím, že je to individuálne pre každú firmu a je to dané aj zložitosťou prípadu. Ak ide o desiatky tisíc eur, tak sme v situácii, keď sa to oplatí intenzívne riešiť. Ak sa dlh pohybuje v nižších tisíckach eur, vymáhanie môže byť potenciálne nákladnejšie ako samotný výnos z neho.
Kalkulujú niektorí odberatelia s tým, že nižší dlh sa neoplatí vymáhať?
PS: Vidíme takúto snahu a aj preto Európska únia prijala smernicu o kolektívnom vymáhaní. Tá mieri na situácie, v ktorých máme jednoduché, prakticky totožné pohľadávky voči konkrétnemu subjektu. Typickým príkladom je vada jedného typu výrobkov. Ide o jednoduchú situáciu, ktorá postihuje širokú skupinu osôb. Na druhej strane v prípade vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom nám táto smernica veľmi nepomáha. Je to treba riešiť individuálne. Iná situácia je, ak ide o investičný produkt, kde som v úlohe investora. Tu možno uvažovať o vytvorení skupiny, kde sa veritelia spoja a budú postupovať spoločne. To možno využívať len v situácii, ak mám dlžnú čiastku zaškatuľkovanú ako nejaký produkt a nie na báze individuálneho vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom. Ale určite mnoho dlžníkov kalkuluje s tým, že pre veriteľov je náklad na vymáhanie oveľa väčší než jeho prínos.
Pri spoločnom postupe sa náklady na vymáhanie rozdelia medzi viacerých
Spojenie veriteľov prišlo napríklad v prípade Arca. Ako im to môže pomôcť?
PS: Prípad Arcy je najviditeľnejší s ohľadom na objem dlžných súm, ale vidíme to aj u iných prípadov, keď emitenti padli a vytvorila sa skupina veriteľov. Náklad na vymáhanie v prípade kolektívneho postupu sa dá oveľa jednoduchšie rozložiť medzi jednotlivých členov skupiny. Na druhej strane vzniká riziko v spôsobe vymáhania, pretože vzťah medzi dlžníkom a veriteľom už nie je priamy a veľa informácií sa môže skresliť. Medzi dva subjekty vstupuje ďalší prvok, ktorý môže niesť ďalšie riziko. Pretože aj skupina, ktorá môže na prvý pohľad vymáhať pohľadávky, môže mať svoje vlastné motivácie. Môže sa tam napríklad dostať manažment zo skupiny dlžníka. Predstava veriteľa, ktorý vstupuje do takejto spoločnej organizácie, sa môže potom odchyľovať od dosiahnutého výsledku.
Vy ste v Arce robili vyšetrovanie. Prichádzalo tam k vyvádzaniu majetku?
JL: Robili sme tam forenzné šetrenie. To sú veci, ku ktorým sa nemôžeme vyjadrovať, ale predpokladám, že niektoré z týchto informácií mohli byť zverejnené v zápise z veriteľského výboru.
Arca má zabezpečených aj nezabezpečených veriteľov. Majú aj tí nezabezpečení šancu získať peniaze? Čo majú robiť, aby sa dostali k čo najväčšej sume?
PS: Vo všeobecnej rovine je pre nezabezpečených veriteľov úplne kľúčové, aby v situácii, keď sa objavia indície, že môže prichádzať k vyvádzaniu majetku, prišlo k dôslednému forenznému auditu na strane dlžníka. Ten pomôže konkurznému správcovi, aby dokázal identifikovať potenciálne problematické konanie. Pretože v rámci konkurzného konania, ale už nie v rámci reštrukturalizácie podľa slovenského zákona, je možné zo strany konkurzného správcu odporovať právnym krokom dlžníka, ktoré urobil až päť rokov dozadu. To je obrovská výhoda kolektívneho konkurzného procesu, pretože v rámci samostatného súdneho konania by ste to museli riešiť veľmi zložito. Aj vtedy máte síce určité nástroje, ale nedisponujete podkladmi, ktoré máte v rámci konkurzného konania. Preto aj vymáhanie dlhu na súde je oveľa zložitejšie. Ak sme v situácii, že existujú indície, že dlžník uskutočňoval transakcie, ktorými krátil veriteľov, je kolektívne vymáhanie efektívnejšie. Nemusí ísť len o emitenta cenných papierov, ale môže ísť aj o priemyselný holding, ktorý sa v prípade problémov jednej firmy zo skupiny často snaží uprednostňovať blízke osoby. Začne splácať pohľadávky sesterským firmám alebo materskej spoločnosti namiesto toho, aby platila všetkým rovnako. Alebo predá časť aktív blízkej osobe. Paralelne sa začne vytvárať podobná štruktúra, kde sa začnú vyvádzať aktíva a výnosný biznis sa presmeruje na iných členoch skupiny.
JL: V tomto prípade je dôležité si uvedomiť, že čím skôr veriteľ začne s právnymi krokmi, tým bude mať väčšiu šancu. Vidíme to práve u emitentov dlhopisov. Arca je síce príliš veľká, ale nie je jediná. Mnohých z nich sme v Česku prešetrovali a zistili sme, že existuje veľká kriminalita a to predovšetkým v podlimitných emisiách (pod jeden milión eur). Pri nich boli v minulosti kladené menšie formálne nároky na emitenta. Takáto emisia sa nemusela napríklad registrovať a preto nad ňou nebola žiadna kontrola. Teraz to už je čiastočne obmedzené a každá emisia musí prejsť registráciou. V minulosti sa to zneužívalo, že ak niekto nevedel získať peniaze na bežnom trhu, emitoval dlhopisy, ponúkol vysoké zhodnotenie a ľudia na to naskakovali. Ak to od začiatku bolo myslené ako podvod, firma väčšinou už do jedného roka začala mať problémy s vyplácaním.
Čo by mal vtedy investor, ktorý kúpil dlhopis takejto firmy, spraviť?
JL: Akonáhle tu máme emitenta, ktorý sľúbil po roku výplatu kupónu a nevyplatil ho, je dôležité začať čo najskôr konať. Emitent často argumentuje krátkodobými problémami či zlým vývojom trhu a sľubuje, že dlh doplatí. V skutočnosti mohol byť model nastavený tak, že zinkasuje peniaze, prevedie ich na spriaznenú spoločnosť a firma, ktorá emitovala dlhopisy, skončí v úpadku. Veritelia dajú často takejto firme ešte šancu a tá ju využije na to, aby sa veritelia už nemohli dostať k majetku firmy. Takéhoto dlžníka treba dostať čím skôr do konkurzu, pretože pokiaľ nie je v konkurze, veriteľ nemá veľa možností, ako sa dostať k interným údajom firmy. Akonáhle je firma v konkurznom konaní, máme možnosť tlačiť cez veriteľský výbor, cez konkurzného správcu, ktorý začne šetrenie a môžeme veľmi rýchlo a detailne odokryť, čo sa dialo v hospodárení.
Kto nestihne prihlásiť pohľadávku, väčšinou nedostane nič
Ak príde ku konkurzu, musí firma zverejniť detailné dáta o svojom hospodárení?
JL: Ona ich nezverejňuje, ale konkurzný správca sa k nim dostane a cez neho sa môžu tieto údaje dostať aj k veriteľom. Konkurzný správca je dostatočne erudovaný, má svoj právny tím, erudovaný by mal byť aj veriteľský výbor, takže sa snažia získať čo najviac a navýšiť uspokojenie veriteľov.
PS: Čas zohráva kľúčovú úlohu, pretože pre množstvo právnych prostriedkov je dôležité, kedy sa začne konkurzné konanie. Viaceré lehoty sa totiž počítajú spätne od jeho začiatku. Ak chceme rozporovať konanie dlžníka, štandardne sa dá napadnúť jeho konanie tri roky spätne a pri úmyselnom krátení až päť rokov. Ale úmyselné krátenie je ťažké dokázať. Preto treba rátať s tromi rokmi. V prípade nespriaznených osôb je to len jeden rok. Aj keď sú osoby často spriaznené, môžu sa to snažiť skryť a potom sa to ťažko dokazuje, pretože využívajú bielych koňov či iné mechanizmy na skrytie spriaznenosti. Dlžníkovi tak stačí jeden rok presviedčať veriteľov, že sa situácia zlepší a nakoniec konkurzný správca nebude môcť napadnúť vyvedenie majetku a vrátiť ho do majetkovej podstaty v prospech veriteľov. Čím dlhšie sa tento proces odkladá, tým viac času majú osoby, ktoré mali z nekalého jednania prospech, na to, aby si to upratali. Vidíme to v konkurzných konaniach, keď síce vytipujeme problematické prevody, ale ten, kto by mal majetok vrátiť, ho už sám nemá.
Kedy sa dá sa vyvedený majetok spätne vrátiť?
PS: Dá sa to za určitých podmienok. Dôležité je, aby ten majetok stále existoval. Často sa prevedie cez viacero ďalších osôb a čím viac krokov sa urobí, tým je vymáhanie zložitejšie. Preto dáva zmysel monitorovať stav dlžníka priebežne, pretože často sa podarí preventívne zastaviť nekalú transakciu. Typickou situáciou je, keď dlžník zrazu začne prevádzať svoje nehnuteľný majetok. To sa dá dobre vytrasovať, pretože pri peniazoch neviete, kto má koľko na účte. Ale u aktív, ktoré sú registrované, sa nám podarilo už viackrát podať predbežné opatrenia, ktoré zastavili rozbehnuté transakcie.
Ak vidím, že išlo o podvod, dlžník nemá žiaden majetok a som prakticky bez šance niečo získať, mám prestať s vymáhaním pohľadávky, aby som do toho zbytočne nevkladal ďalšie peniaze?
PS: Ak ide o podvod voči väčšej skupine osôb, tak to spravidla vyústi do podania návrhu na konkurz. Tam stačí prihlásiť pohľadávku a dať od toho ruky preč. Náklady na prihlásenie pohľadávky sú relatívne malé a môže byť šanca, že sa nejaký majetok podarí nájsť. Samozrejme sú situácie, keď ďalšie vymáhanie nedáva ekonomický zmysel.
Pri konkurznom konaní je dôležité včas prihlásiť svoju pohľadávku. Nie o každom prípade sa píše médiách tak ako to bolo v prípade Arcy. Čo ak niekto nevie, že sa chystá konkurz a neprihlási svoju pohľadávku?
PS: Ak niekto nestihne podať prihlášku pohľadávky, väčšinou už nie je možné ju prihlásiť. To predstavuje riziko pre pasívneho veriteľa.
Ako si môže malá firma či človek skontrolovať, že sa jeho veriteľ nedostal do konkurzu? Väčšina ľudí a ani malých firiem pravdepodobne nesleduje každý deň obchodný vestník.
JL: Existujú automatizované služby, ktoré monitorujú zvolené firmy. Akonáhle začne napríklad konkurzné konanie, tak dostanem notifikáciu.
PS: Niektoré monitoringy sú pre malý počet sledovaných subjektov dokonca zadarmo. Akonáhle sa objaví vo vestníku nový zápis o firme, dostaneme správu. Množstvo veriteľov, typicky ide o fyzické osoby, ani nevie, že ich dlžník skončil v konkurze a prichádza tak o peniaze.
Prečítajte si ďalšie články na túto tému:
